Keď s Emilkou a Hankou v kočíku vybehneme vo štvrtok z vchodu, Emilka začne ihneď nadšene pokrikovať: „bim-bam, bim-bam“. Snaží sa mi vysvetliť, že rozumie kam ideme. Ja prikyvujem: „Áno, áno ideme na faru.“ Cestou si ukazujeme autá, zbierame kamene. Keď sa mi zdá, že už meškáme, beriem Emilku na kočík a pridávame do kroku. Celou cestou si opakujeme s kým sa dnes ideme stretnúť. Prichádzame ku schodom, vynášam kočík, potom aj Emilku, ak sa náhodou nevyštverala sama a pritom sa zdravíme s ostatnými.

  Narodil som sa do rodiny bez viery, rodičia boli krstení katolíci, starí rodičia traja katolíci a jeden dedo evanjelik. O viere v Boha ani slovo, ani len náznak nikdy v detstve nebol. Otec je učiteľ a v dobe, keď som sa narodil, nebola viera v móde a učitelia ju nemali doporučenú. Rodičia chodili do kostola len na svadbu alebo pohreb.

  Začnem tým, že som nikdy nepatrila k ľuďom, ktorí by nejako špeciálne vyhľadávali cudzie krajiny. Som dosť konzervatívny typ a nerada mením zaužívané veci. V práci, v ktorej pracujem piaty rok, boli už štyri prepúšťania. Riaditeľ nám navrhol účasť na seminári ohľadom zahraničných štipendijných pobytov. Po dohovore s vedúcim a riaditeľom som sa rozhodla poslať žiadosť - veď predsa ešte o nič nejde a nič to neznamená, veď sú tam aj iní uchádzači. Počas schvaľovania štipendijného pobytu som sa modlila a prosila Boha, aby sa diala v tejto veci iba Jeho vôľa. Mala som na Slovensku kopec rozbehnutých vecí, hlavne službu dorastu, podávania rúk, turistické výlety a iné. Vedela som, že žiadnu krajinu nechcem uprednostniť pred Bohom: „Veď čo osoží človeku, ak získa hoci celý svet, ale utrpí škodu na duší?“ (Mt 16, 26) Z vlastnej sily by som nedokázala ísť do cudzej krajiny. V tomto čase som nemala žiadnu vážnu známosť, napriek tomu, že za môjho manžela sa modlilo už dlhú dobu (aspoň mne sa zdala niekedy dlhá - teraz viem, že to bolo všetko tak, ako má byť) veľa ľudí – týmto by som chcela vyjadriť veľkú vďaku. No to je už iný príbeh. Rozmýšľala som aj nad tým, či to nebude krok späť, že už naozaj by som mala riešiť svojho manžela (no v tej dobe to bolo s mužmi na nejakom „zvláštnom“ mŕtvom bode) a nie nejaký štipendijný pobyt. No nakoniec ma Pán Boh krásne neraz ubezpečil, že On je ten, ktorý to má v rukách, nie ja.

  Chodil som do nášho kostola zvyčajne len v nedeľu, bolo to pre mňa vždy veľkým požehnaním na celý týždeň. Približne pred rokom, možno rokom aj niečo mi len tak neisto povedal brat Ivo Pakši, či by som neprišiel na mládež. Mne sa na prvý dojem zdalo, že už mám dávno od mládeže ďaleko... Tváril som sa, a aj som si to myslel, že sa Ivo pomýlil. Keď však povedal, že on tam chodí tiež, múdrejší som z toho nebol, Ivo a ja sme totiž bývalí spolužiaci zo ZŠ. Chcel som mu to pomýlené pozvanie vyhovoriť, že akože to nie je pre mňa, ale pre mladších, ale rovno za tým doplnil: „...budem tam hovoriť svoj príbeh, ako som spoznal manželku...“. Tým mi úplne zastavil strategicky naplánované výhovorky (ktoré robím naozaj dobre, niektorí to poznajú). Prešlo mi hlavou, že vlastne mám voľno a večer môžem ísť. Bol som na mládeži pozrieť pred pár rokmi asi dvakrát, ale vždy som mal pocit, že ako otec rodiny... som už niekde inde.
Na druhej strane som vedel, že tam skoro nikoho nepoznám, čo bolo hlavne tým, že som celé roky sedával v kostole hore a často som odchádzal z kostola veľmi rýchlo, lebo som toho mal ešte veľa na práci, aj keď si dnes vôbec neviem spomenúť, čo to bolo.