Znova tu bol deň, na ktorý sme sa skoro všetci zainteresovaní veľmi tešili. Dokonca si niektorí odpočítavali dni do začiatku tak, ako keď si kedysi starší vojaci strihali meter, lebo sa tešili, že pôjdu konečne na slobodu – do civilu. Očakávania teda boli vysoké a ja sám som bol veľmi zvedavý, čo nám tento rok prinesie CampFest. Je to kresťanský festival, ktorého sa zúčastňujú rečníci, ale aj speváci z rôznych denominácii a cirkví, ľudia s rôznymi duchovnými pozadiami. Vždy je tam zmes rôznych chutí a pre organizátorov je vždy veľmi ťažké vyhovieť takpovediac každému, čím možno, podľa môjho názoru, niekedy aj samotný CampFest trpí. Ale späť k samotnému výletu.

  Sedíš sám v byte pod strechou, počuješ len klepotanie dažďa do deravého žľabu. V piecke praská malý plamienok, ale tebe je zima. Tvoja duša je na smrť premrznutá a kričí do tmy. Nikto ju nepočuje. Nikto nevie, ako ti je. Nemajú o teba záujem. Majú svoj život, svoj svet, svoje záujmy. Zabúdajú veľmi rýchlo a to veľmi bolí. Vstaneš, chodíš po byte a nevieš, čo so sebou.

  Pred dvomi rokmi, to som ešte chodila na základnú školu, som pomaly začala rozmýšľať nad strednou. Nemala som žiadnu presnú predstavu. Veľmi ma upútala škola, kde začal chodiť môj starší brat Filip. Bolo to evanjelické gymnázium v Tisovci (EGT). Zdalo sa mi, že by to mohlo byť celkom fajn, veď som chcela študovať jazyky a ešte je aj evanjelické...

  „Evanjelické gymnázium“ - pod týmto pojmom si mnohí ľudia predstavujú školu, ktorá je plná zbožných študentov a učiteľov, kde sa učí prevažne náboženstvo, kde sa nekradne, nie je tam problém s alkoholom a o záškoláctve už ani nevravím. Keď som ja počul o evanjelickom gymnáziu, tiež som si myslel niečo podobné, aj keď možno nie až tak úplne prehnane, ale veľmi podobné tomu prvému opisu.