Všetko sa to začalo návrhom od Dášky alebo skôr otázkou na začiatku nášho vzťahu, či by som neuvažoval o prerušení štúdia na jeden rok a nešiel s ňou na Nový Zéland (ďalej už len NZ). Bola to doba pred naším prvým bozkom, ale už vtedy som cítil, že to je ona, to je tá pravá žena, s ktorou chcem prežiť celý celučičký život, ktorý mi Pán dá. Teraz si uvedomujem, aký veľký dar a akej veľkej milosti sa mi dostalo, že stvoril pre mňa taký úžasný doplnok. Hneď po tom návrhu som začal uvažovať veľmi vľúdne na túto tému a bol som tomu otvorený.

  Niektorí z Vás už poznajú môj príbeh, ktorý som hovoril na jednej mládeži o tom, ako som sa dostal na jednu ťažkú križovatku v živote.
V roku 2008, keď som ešte chodieval veľmi nepravidelne do kostola a vždy len v nedeľu, bolo moje manželstvo v troskách. Mal som pocit, že som na konci svojich možností. Vtedy sme boli s mojou manželkou spolu piaty rok. Dospeli sme do stavu, že sme sa nedokázali na ničom zhodnúť a všetko vyvolávalo len nové hádky. Každý mal svoju pravdu a nechceli sme ustupovať zo svojich postojov. Nezhody spočívali z chodu domácnosti, zo zariadenia si života a životného štýlu, mali sme už dieťa, ktoré je pre začínajúcich rodičov tiež skúškou súdržnosti. Mali sme rozdielne názory a akoby sme o nich nechceli diskutovať.

  Kedysi bola mládež jedna veľká skupina rôznych generácií, slobodných i mladých rodín s ich malými potomkami. Páčila sa mi táto rodinná atmosféra a cítila som sa v nej dobre. Čas plynul a všadeprítomné deťúrence rástli a pribudli aj nové, čo si vyžadovalo viac priestoru a koordináciu aktivít dospelých a detí. Bolo potrebné urobiť nejaké zmeny. Rodinky sa od mládeže odčlenili a začali sa stretávať v zborovom dome v Malachove, my slobodní sme ostali na mládeži na fare a neskôr sa vytvorila aj biblická skupinka u sestry Dorotky. Zo začiatku sa mi nové usporiadanie veľmi nepozdávalo, lebo som si už na niektorých ľudí, ktorí mali byť teraz súčasťou inej skupinky zvykla. Nie veľmi potešujúca bola i skutočnosť, že reálny počet bratov a sestier zostávajúcich na mládeži sa aj pri najlepšej vôli účastníkov znížil na desať. Priestor, ktorý sa predtým zdal pre všetkých malý a pritesný zrazu zíval poloprázdnom. Jedno zmenšovanie a zánik spoločenstva som už zažila a obávala som sa, že i toto spoločenstvo nedopadne najlepšie. Vďaka Pánovi boli mnohé skutočnosti oproti mojej predchádzajúcej skúsenosti odlišné. Rodinky, ani ľudia zo skupinky u Dorotky neodišli úplne, len sa s nimi stretávame už iba raz za mesiac a je tu pán farár, ktorý to s nami nevzdal, bratia a sestry, ktorí sú pevne zakorenení v Pánovi a ani pri stretávaní sa v malom počte nestrácajú nádej.

  Vyrastal som v socializme na sídlisku. Rodičia boli ateisti. Tak ako vlastne celé sídlisko, pracovali na krajších zajtrajškoch v štátnom podniku. Svet bol jednoduchý, mali sme v živote jasno. Snaž sa, študuj, pomôž si sám ako vieš a budeš sa mať dobre. Aj o svete sme mali jasnú predstavu. Najprv nebolo nič, potom tresk, potom sa v akejsi prehistorickej polievke uvarilo pár molekúl a len tak mimochodom sám od seba vznikol život. šudia boli najprv opicami, potom začali viac používať rozum a prestali veriť, že blesky metajú bohovia ako trest za neposlušnosť. Ale vývoj sa nedal zastaviť. Najprv sme boli primitívne zvery, potom otroci, neskôr poddaní, potom vykorisťovaní, až napokon „osvietení“ a rozum konečne zvíťazil. Stará mama na dedine sa síce ešte občas o niečo s vierou aj snažila, ale ja som vedel svoje. Nedám sa. Žiadne stredoveké rozprávky. Mám svoj rozum a nedám si kecať do života.